Pokračujeme v príbehu rodinného podnikania včelárstva CERAMEL. Od predaja na jarmokoch, cez rozšírenie výroby až k otvoreniu medového obchodu v Bratislave.
Brigády u včelárov
Už počas gymnázia nám obe deti veľmi pomáhali. V tom období sme vyrobili až 2 tony sviečok. Všetci ich spolužiaci chodili na letné brigády a oni nemohli, keďže nám pomáhali v rodinnom biznise. S deťmi sme sa preto dohodli na odmene. Za malú sviečku dostali 10 halierov (0,0033 eur), za veľkú 1 korunu (0,033 eur). Predbiehali sa v tom, kto viac vyrobí 🙂 Perličkou bolo, že sviečky sme vtedy ešte vyrábali v byte, čiže všade bol vosk a bedničky. Odlievali sme na kuchynskej linke.
Výroba sviečok v stiesnených priestoroch
Denný režim fungoval nasledovne. O 6:00 som nastúpila ku linke, rýchlo som odlievala, o 11:00 som musela skončiť, pláto s formami som odložila do spálne na posteľ, mala som maximálne 2 hodiny na prípravu obeda, potom som pláto vrátila späť do kuchyne a do polnoci pokračovala v práci. Takto to fungovalo každý deň, aby sme mali na piatok pripravený tovar na predaj. Filip so Saškou v obývačke a detskej izbe stáčali sviečky.
Sťahovanie z Bratislavy
Výroba sa rozrástla a byt nám začal byť tesný. S manželom sme sa kvôli povinnostiam vídavali len cez víkendy. Vtedy 16-ročný syn už bol samostatnejší, a preto sme začali hľadať miesto, kde by bolo viac priestoru na výrobu. 2 roky sme prechádzali dediny a hľadali domy, ktoré vyzerali byť opustené. Pýtali sme sa známej na tip, ako nájsť dom. Jej rada, že treba ísť do krčmy, sa nám príliš nepozdávala. Zvolili sme preto ďalšiu variantu a oslovili sme priamo starostov na obecnom úrade. Starosta Choče bol úplne úžasný. Povodil nás po dedine a ukázal nám domy na predaj. Keď manžel zbadal náš dom, bez toho, aby poznal cenu, okamžite vedel, že je ten pravý. Zo stavby, ktorú tu vidíte, bola len pôvodná vstupná časť, štvorec 10 x 10 m. Takto sa začala nová etapa nášho života, presťahovali sme sa z Bratislavy do Choče a priviezli sme si z Pečenian aj naše včely.
Prvé roky v Choči
Najskôr býval v dome manžel sám, keďže deti ešte študovali v Bratislave na strednej škole. Potom syn odišiel do zahraničia a presťahovala som sa do Choče aj ja. 17-ročnú dcéru som mala na telefóne a keď bolo čokoľvek treba, cestovala som za ňou do Bratislavy. Obe deti sme však vychovali tak, aby sa o seba vedeli postarať – navariť si, oprať, upratať. Mimochodom, výborne varia 🙂 Začali sme s rekonštrukciou domčeka a syn odišiel na 5 rokov do zahraničia. Od piatku do nedele som predávala na jarmokoch, pondelok doobeda som vytriedila tovar, zistila som, čo sa predalo, čo treba dorobiť. Poobede už sa odlievalo, manželovi som pripravila rozpis, čo treba naplniť.
Splnenie synovho sna o štúdiu v zahraničí
Syn Filip odmalička veľmi rád cestuje. Prvýkrát bol na jazykovom pobyte u tety v Kanade, keď mal 16 rokov. Zmaturoval na Slovensku, začal chodiť na vysokú školu, ale cítil, že to nie je to, po čom túži. Prišiel za mnou, že urobil prijímacie skúšky na školu v Londýne, potrebuje však peniaze na internát (190 000 Sk = 7 031 eur). Na tú dobu to boli veľmi veľké peniaze. Urobili sme všetko pre to, aby sme mu jeho sen pomohli uskutočniť. Začala som chodiť na úplne všetky jarmoky, ktoré sa konali. Manžel nerád predáva, hoci je v tom tiež dobrý. Všetko vyrobí, pripraví, dovezie, všetko zabezpečí, len nechce predávať. Vtedy však predával aj on. Aby ste si to vedeli predstaviť, mňa vyložil o 3:00 ráno v Modre, maminu v Skalici, on išiel do Stupavy, celý deň sme predávali, a potom zase v noci nás postupne vyzdvihol. Do 2:00 v noci som sama stála pri bedničkách a čakala na odvoz. Bolo to náročné, ale zvládli sme to. Tie časy boli nádherné, keďže na Slovensku sa podnikanie len rozbiehalo, ľudia boli k sebe milí, nebola tu nevraživosť, závisť, navzájom sme si pomáhali, atmosféra na jarmokoch bola vynikajúca. Postupom času sa to bohužiaľ pokazilo.
Administratíva mi nikdy nebola blízka
Objednávky pribúdali, dcéra Saška mi pomáhala s vystavovaním faktúr a administratívou. Keďže som nemala skúsenosti s touto oblasťou podnikania, urobila som si kurz na podporu podnikania žien, ktorý organizovala Nadácia pre ženy Integra. Naučili nás tam základy účtovníctva, spôsob cashflow, ako vytvoriť podnikateľský projekt, a pod. Teória je krásna vec, ale v praxi veľa veci človek aj tak nedodržiava (napr. ten cashflow). V tomto je môj syn skvelý, prepočítava vstupy, výstupy… ja na to nemám čas, niekedy sa mi to zdá zbytočné. Vtedy bola taká rýchla doba, že som to nedodržiavala. Smiech. A nedodržiavam to doteraz. V rámci projektu sme dostali aj menší úver, ktorý však bol veľmi nevýhodný, s 19 % úrokom a len polročnou splatnosťou, čiže nám ako podnikateľom to veľmi nepomohlo. Túto časť podnikania po mne prevzala Saška, keďže ona má rada tabuľky, prácu s číslami, miluje papiere. Ja osobne to neznášam, radšej vyrábam. Manžel ten napr. vôbec doteraz netuší, čo je to faktúra.
Ako mi počítač uľahčil podnikanie
Počítaču som sa veľmi bránila. Telefonické objednávky, neraz aj s 30 položkami, som si ručne zapisovala. Po dobalení objednávky o 23:00 som o 2:30 vypisovala dodacie listy a faktúry. Som rada, že som sa pred 3 rokmi nechala prehovoriť od syna Filipa a začala používať počítať, ktorý mi kúpil. Začala som postupne, najskôr som sa naučila vytlačiť si objednávky, faktúry, teraz už viem aj komunikovať mailom, otvoriť si dropbox, vytlačiť si návody, etikety na tovar, vygoogliť si inšpirácie… Pre kontakt so zákazníkom je počítač v dnešnej dobe nevyhnutný. Všetci vyžadujú potvrdenie objednávky, informácie o termíne dodania a pod. Syn Filip potrebuje mať všetko písomne potvrdené, keďže sa mu stalo, že po telefonickej objednávke sa vyrobil tovar a objednávatelia sa vyhovárali, že daný tovar nechceli alebo sa im nezdala dohodnutá cena.
Skúška, ktorú neprajeme nikomu
Filip od nás počas štúdia nechcel pýtať veľa peňazí. Viacero zamestnaní popri škole sa podpísalo na jeho zdravotnom stave, bol vychudnutý, nevyzeral zdravo. Navrhla som mu, aby sa po promócii na chvíľu vrátil domov na Slovensko, trochu pookrial a ponavštevoval lekárov. Zamestnal sa v IBM a neskôr na pár mesiacov v PR agentúre. Našu dolinu v tej dobe zasiahol masívne kliešť a všetky včely nám uhynuli. Z 380 rodín nám nezostala ani jedna. Boli sme úplne na začiatku. Úplne ma to položilo, skončila som v nemocnici a pár mesiacov som sa dávala dokopy. Nevzdali sme sa však a opäť včelstvo trpezlivo vychovali.
Prvé skúsenosti s kamenným obchodom
V piešťanských kúpeľoch sme stretli známu, ktorá nám odporučila voľný priestor na podnikanie a navrhla, aby sme si otvorili obchod v Piešťanoch. Počas prvého roka sme získali cenné skúsenosti.
“Mať obchod a stánok na trhu je veľký rozdiel. Predávajú sa iné výrobky a zákazník je náročnejší. Stále sa učíme.”
Cez týždeň v obchode predával syn, víkendy patrili dcére. Tržby pokrývali len náklady na benzín a dlhodobo bol tento stav pre nás neudržateľný. Syn Filip ma presviedčal, že na to, aby sme boli úspešní, musíme otvoriť obchod v Bratislave.
Medový obchod v Bratislave
Po vianočných trhoch som upokojovala prechádzkou zasneženou Bratislavou, keďže mi syn oznámil, že má opäť v pláne odísť do zahraničia. Zatúlala som sa do vedľajšej uličky a zbadala nápis „Obchodný priestor na prenájom“. Krátko na to sme si dohodli osobné stretnutie s majiteľkami, ktoré koncepcia nášho obchodu veľmi zaujala. Hoci mali ďalších 3 záujemcov, rozhodli sa prenajať ho práve nám. Do priestoru sme sa zamilovali od prvej sekundy. Čakalo nás veľa roboty, ale nikdy sme to neoľutovali.
“Za 2 mesiace sme z vlhkého neosobného priestoru vytvorili vlastnými rukami útulný obchodík s neopakovateľnou atmosférou. Predajný pult sme vytvorili rekonštrukciou starých úľov po ujovi, zreštaurovali sme starú skriňu po babke, vyhrali s detailmi a vzniklo niečo úžasne krásne.”
Rozhodnutie, ktoré nás posunulo
Približne 1,5 až 2 roky sme mali otvorené oba obchody. Keď však v Piešťanoch klesla návštevnosť zahraničných turistov, padli nadol aj naše tržby. Obchod si sám na seba nezarobil, takže sme sa ako rodina definitívne zhodli na tom, že ho zavrieme. Zostala nám predajňa v Bratislave, ktorá funguje dodnes.
