Chov včiel, práca s medom a voskom je pre rodinu Grguľovcov každý deň neopakovateľným zážitkom a tvrdou prácou zároveň. Aj keď sa tomuto povolaniu venovali v ich rodinách viaceré generácie, ich vlastná cesta k medovému obchodu bola kľukatejšia.
Stretnutie s dedom a včelami
Narodila som sa v Třebíči a bývala s rodičmi v Máměští nad Oslavou. Môj dedo pochádzal z Bánoviec nad Bebravou. Prvý krát som videla starých rodičov, keď som mala 5 rokov a prišli sme na dovolenku na Slovensko. Môj dedko stojaci pri starom autobuse, v ktorom chová včely, je spomienka, ktorá sa mi navždy vryla do pamäti. Dodnes si pamätám to leto, keďže krátko na to zomrel a my sme sa už naspäť na Moravu nevrátili.
Detstvo s včelami
Po dedkovej nečakanej smrti otec hneď prebral chov včiel. Tým, že som bola najstaršia a navyše aj vodcovský, chlapčenský typ, pomáhala som mu. Sedela som na korbe staručkého autobusu po dedovi a pozorovala som ho pri práci so včelami. Vtedy sa ešte ručne vytáčalo, takže to bolo pre mňa skutočným zážitkom. Ako som rástla, prednejšou mi bola škola, takže k včelám som sa dlhé roky nedostala. Zaujímalo ma jedine to, že si medom osladím čaj.
Včelárstvo v generáciách oboch rodín
Po škole som sa zamestnala ako učiteľka. Kým bol manžel na základnej vojenskej službe zomrel mu otec a aj včely, keďže sa o ne nemal kto postarať. Manžel sa vrátil z vojny a nikdy u nás nepadlo ani slovo o tom, že aj jeho rodičia boli včelári. Jedného dňa ho však poprosil jeho strýko, vtedajší najvyšší včelármajster na Slovensku, že by potreboval jeho pomoc so včelami. Na „brigády“ sme chodievali spolu. Keď strýko uznal, že už je dokonale zaučený, rozhodli sme sa kúpiť si vlastné včely.
Od hobby k podnikaniu
Prvých 12 rodín sme si kúpili v roku 1984. Nášmu koníčku v Pečňanoch sme venovali všetok voľný čas. Ako učiteľka som mala v lete 2 mesiace prázdniny. Celé som ich strávila na záhrade so včelami. Horšie to bolo v máji, lebo včely nepočkajú, keď bolo treba vytáčať, všetko ostatné muselo ísť bokom. Manžel krátko po revolúcii robil vedúceho úseku v Dunajplavbe. V apríli 1990 prišiel domov a povedal, že dal výpoveď a bude podnikať so včelami.
Prvý komerčný včelár na Slovensku
Manžel začal podnikať s 30-timi včelími rodinami. Úprimne, myslela som, že vtedy dostanem infarkt. Na úradoch nepoznali v tej dobe pojem „komerčný včelár“, tak ho 1.4.1990 zaradili ako úplne prvého na Slovensku do kolónky „samostatne hospodáriaci roľník“.
Ako sa dá vyžiť z medu
Pri včelách všetko závisí od počasia, nikdy dopredu neviete, aká bude medová sezóna. Pokiaľ sme sa včelám venovali popri práci, bolo to fajn. K našim mzdám sme si niečo málo zarobili navyše. S aktívnym predajom sme nemali žiadne skúsenosti. Dodávali sme len do malých obchodíkov a keďže v tej dobe fungoval výkup, tak aj do Galanty. Keď manžel začal podnikať, jeho zárobok závisel od úrody, ak nebola, nezarobili sme nič. A ako viete, školské platy boli a stále sú aj slabé. V tej dobe som ho márne presviedčala, aby sa zamestnal.
Objavenie techník s voskom
Pracovala som ako metodička v Bratislave, učila som rôzne výtvarné techniky a došla mi inšpirácia, akú ďalšiu techniku naučím moje kolegyne. Počula som o tom, že sa dá využiť vosk na výrobu sviečok, ale nemala som s tým žiadne praktické skúsenosti. Absolvovala som tvorivé semináre v Čechách a keď mi manžel doniesol knihu „Domácí výroba svíček ze včelího vosku“, bolo rozhodnuté. Prelistovala som ju a našla kontakt na majstra Dedinského, ktorý si ako prvý na Slovensku začal vyrábať formy na sviečky. Do všetkého ma ochotne zaučil a predal mi chýbajúci materiál (knot). Vytvorila som prvú tvorivú dielňu na Slovensku. Od ukážok pre kolegyne som sa dostala k sérii tvorivých dielní v základných školách po celom Slovensku. Popri tom som vždy predala pár sviečok.
Prvá objednávka prišla z veľvyslanectva
Pozvali ma na tradičný vianočný bazár, aby som tam prišla za slovenskú stranu ukázať, ako sa vyrábajú sviečky. Priamo na mieste som dostala objednávku a hotové sviečky putovali ako darček pre ženy veľvyslancov a ďalších návštevníkov. Bol to neuveriteľný pocit, prvý krát som zarobila peniaze tým, že som niečo vyrobila.
Vianočné trhy
K predaju na ma inšpiroval kamarát, tiež včelár. Povedal mi , že keď robím krásne veci a mám doma surovinu – med, bolo by škoda toho nevyužiť. Navyše, jeho kamarát vyrábal medovníčky a chýbal mu predajca. Bránila som sa tomu, bála som sa, že nebudem vedieť predávať. Ani na vianočných trhoch som predtým nebola, keďže deti boli malé. Povedala som si však, že za vyskúšanie nič nedám a idem sa pozrieť, ako predáva svoj tovar na stánku. Bolo mi hlúpe len tak stáť na stánku a nič nerobiť, a tak som začala tovar ponúkať aj ja. O chvíľu som už stála za stánkom a predávala 🙂
Životné skúsenosti
Mala som šťastie, že mi riaditeľ dal neplatené voľno na celý december. Predávali sme v otvorených stánkoch na dvore Starej radnice v Bratislave. Vtedy ešte bývali poctivé zimy, -20 stupňov pod nulou, takže mi od mrazu krvácali ruky. Nemali sme vopred pripravené ani sviečky, ani zabalený med, všetko išlo z pochodu. Manžel doma odlieval sviečky a deti mi ich nosili v ruksaku, mala som pripravený rukou písaný poradovník s objednávkami presne na hodinu. Boli to veľmi zvláštne, nezabudnuteľné zážitky.
Škola alebo predaj vlastných výrobkov z medu
Skončili vianočné trhy a rozhodla som sa chodiť aj na tradičné jarmoky. Moje vybavenie pozostávalo z 2 malých kempingových stolov. V tej dobe som ešte nemala vodičský preukaz a na trhy ma vozil kamarát, ktorému som pomáhala predávať medovníčky vo vedľajšom stánku Aktivít pribúdalo, keďže som sa okrem práce v škole a domácnosti, starala aj o včely, vyrábala sviečky a predávala ich na jarmokoch. Vyústilo to až do môjho odpadnutia na jarmoku v Trnave.
Cesta k vlastnému podnikaniu
V škole som dala výpoveď bez nároku na odstupné. Keďže boli Bratislavský kraj vylúčený z akejkoľvek pomoci podnikateľom, nedostala som ani žiadnu podporu na rozbehnutie podnikania. Aby sme dokázali vyžiť, po nociach som po každodennom predaji v starej tržnici chodila upratovať. Nájom bol vysoký, zárobky ho zďaleka nepokrývali. Problém bol taktiež s výrobou. Keď som predávala, nemohla som zároveň byť doma a vyrábať tovar alebo pomáhať manželovi so starostlivosťou o včely.
Tak som oslovila maminu, ktorá bola už na dôchodku (otec mi zomrel), či by neskúsila predávať. Dnes má 75 rokov a je z nej obchodníčka ako remeň. Už nie je taká rýchla ako kedysi, ale v hlave má „kalkulačku“. Mamina nám veľmi pomohla – ja som získala čas na výrobu, ona predávala, manžel sa staral o včely.
Ako si rodina otvorila útulný medový obchod s vlastnými výrobkami?
