Lásku ku spracovaniu kože má rodina Kolesárova v génoch. O rodinnej tradícii a skúsenostiach v neľahkom biznise sme sa rozprávali s p. Kolesárom, majiteľom firmy KOMAS, s.r.o..
Počiatky rodinnej tradície
Otec pôsobil 25 rokov ako riaditeľ Kožiarskeho závodu v Giraltovciach. 900 zamestnancov za éry socializmu vyrábalo aktovky, školské tašky, rukavice a čiastočne aj obuv. V 1992 ho okolnosti prinútili z pozície odísť a začať podnikať ako fyzická osoba Ing. Štefan Kolesár. Začínali sme s 30 zamestnancami a vyrábali kožené aktovky z usní pre nemeckého partnera, Leonarda Heidena. Rástli sme neskutočne rýchlo, do roka sme boli druhým najväčším exportérom na Slovensku. Do 3 rokov sme mali už 70 zamestnancov. A keďže sme mali malé priestory, robili sme na 3 zmeny. Vtom prišla krutá rana – dodávateľ ohlásil bankrot a zostali sme s tovarom na sklade a dlhom 8 miliónov korún. Mali sme zodpovednosť za ľudí v závode, a preto sme si uvedomili, že je nutné preorientovať našu výrobu. Prestali sme nakupovať materiál (usne), na ktorý išlo až 80% financií a začali vyrábať zvršky. Na vyrovnanie dlhu sme si zobrali celá rodina pôžičky. Poviete si, dalo sa to odpísať a otvoriť novú firmu, bez záväzkov. To sme si však ako rodinná firma nemohli dovoliť. Zákazníka získate ťažko, po niekoľkých rokoch. Stratíte ho však hneď. Stačí malá chyba a meno je hneď pokazené.
Spolupráca s Talianmi
Na zahraničných veľtrhoch sme získali nových dodávateľov galantérneho charakteru z Talianska. Dokúpili sme obuvnícke stroje a plne sa preorientovali na výrobu zvrškov. V 1999 sme získali stabilného zákazníka, spoločnosť Olip, pre ktorú sme robili 7 rokov. Šetrili sme náklady na prepravu, každý týždeň som s dodávkou prešiel trasu 1300 km do Talianska a späť. Boli s tým spojené colnice, papierovačky a povolenia. Keď sa na to pozerám spätne, hovorím, si chvalabohu za Schengen.
Prečo sa nám oplatila trpezlivosť a investície do galantérnych topánok
V roku 2000 veľa našich známych presedlalo na pracovnú obuv. Oproti našim 300 párom denne dokázali vyrobiť 5-násobne viac. Vtedy sme aj pochybovali, či sa vydávame správnym spôsobom. Súčasnosť však ukázala, že sme sa nemýlili. Pochopili sme zahraničné módne trendy a zmysel sezónnosti, ktoré sú pre galantériu typické. Tento typ výroby sa dá v malých množstvách efektívne produkovať len v Európe. Oproti tomu pracovná obuv nepodlieha módnym zmenám, robí sa masovo a to zapríčinilo aj jej neskorší pád na Slovensku. Bangladéžu, Indii a Číne sa jednoducho cenou konkurovať nedá.
Zaslúžené ovocie
Mojim krédom je nerobiť podnikanie pre peniaze, ale robiť ho s láskou. Raz sa úspech dostaví. Pozitívne referencie nám priniesli zákazníkov ako Geox, Timberland, Siux či Harley Davidson. Človek sa svojej myšlienky nikdy nesmie vzdať. Mladí ľudia, ktorí chcú začať podnikať a majú víziu, mali byť mať premyslené aj plány, ako ju dosiahnuť. Ak podnikajú s rodinou, treba komunikovať, lebo ak nebudú, je to začiatok konca.
Čo nám prinieslo euro
Každá minca má 2 strany. Po príchode eura na Slovensko, sme prišli o zákazníka Geox. Oproti Rumunom sme boli pridrahí. Získali sme však firmu Gabor, s ktorou dodnes spolupracujeme. Je stabilným hráčom, ktorý v Európe produkuje 80% zo svojej celkovej výroby a investuje do svojho závodu na Slovensku. Oproti tomu slovenská produkcia Geoxu tvorila v minulosti len 5%. Získať zákazníka ako Gabor bola ako výhra v tombole. Boli za tým hodiny rokovaní a tiež ich ochota požičať nám v začiatkoch ich stroje, aby sme mohli vyrábať zvršky v požadovanej kvalite.
Čomu ste sa venovali pred štartom podnikania?
Celý život som jazdil na koni. Ako mladý som uvažoval o tom, že budem súťažiť a vyhrávať preteky. Na podnikanie som sa pozeral len cez objektív veľkých peňazí. Po kríze, ktorú nám spôsobil bankrot nášho zákazníka, sa ma rodinný známy opýtal, či nie som chlap, keď chcem zdupkať a nepomôcť otcovi. Zarezonovalo to vo mne a povedal som si, že to musím skúsiť a otcovi pomôcť.
Kto z vašej rodiny tvorí v súčasnosti váš rodinný biznis?
V minulosti bolo naše rodinné zastúpenie širšie – pôsobil v ňom brat, sestry a rodičia. Keď sa firma zabehla, súrodenci sa rozbehli do sveta. Bohužiaľ otec minulý rok zomrel, a tak v súčasnosti tvorím náš rodinný podnik už len ja s mamou.
Čo vás viedlo k vášmu podnikaniu?
Základy, skúsenosti a meno našej spoločnosti položil môj otec.
Inšpiroval ma však aj jeden Baťov príbeh. Každý štvrtok prebiehali v centrále závodu v Zlíne porady, na ktoré chodilo asi 20 riaditeľov. Jeho stôl bol vždy posiaty pomarančmi, mandarínkami a banánmi. Cez veľké presklené okno sa zvykol pozerať na zúčastnených a pozorne ich počúvať. Jedno štvrtkové popoludnie si zdriemol sediac na stoličke, riaditelia toho využili a začali sa otvorene rozprávať o problémoch a o tom, aké pokarhanie dostanú, keď sa to starý pán Baťa dozvie. Baťa začal poradu s tým, že sa obrátil na jedného z nich. „Vieš čo, Jano, máš svojim spôsobom pravdu. Podaj mi ten pohár, čo máš pred sebou.“ Ján mu podal pohár. „Daj mi jeden pomaranč a ošúp ho.“ Ján zobral a ošúpal pomaranč. „Výborne, teraz ho vytlačj do pohára.“ Ján ho poslúchol. „Ďakujem. Nech sa páči, tu máš dužinu – pochuť si na nej.“ Nato pozdvihol pred všetkými pohár plný pomarančovej šťavy a poprial im veľa zdravia. „Ako ti to chutí?“ No, so šťavou by to bolo lepšie. „Bolo. Tá šťava som ja. Vy všetci ste mali tú možnosť a neurobili ste to. Čiže nie je to tak postavené, že teraz vás nepotrebujem alebo nechcem. Tá dužina si ty a tvoji ľudia. Ale ja som tá šťava, ja som ten, ktorý tomu všetkému dal ten základ, ináč by si tu ty nebol. Čiže nie je pravda, že vy všetko riadite. Mohli ste to robiť vy pred 25 rokmi a neurobili ste to. A nestavajte sa teraz, že ste majstri sveta.“, dodal Baťa.
Tým som chcel poukázať na to, že aj naše meno, ktoré v súčasnosti máme, veľmi dlho vznikalo. Rodina, vedenie aj zamestnanci sú dôležití. Jeden druhého potrebujeme. A vždy sa musíme chovať ako ľudia.
Akú víziu ste mali na začiatku podnikania? Čo sa vám podarilo naplniť?
Pre mňa je vízia motiváciou, ktorá nás ženie vpred, byť lepšími. Dôležité je neporovnávať sa s tými horšími, ale podnikať s presvedčením a s láskou. Dnes už som však po mojich životných skúsenostiach viac opatrnejší.
Čo považujete za váš najväčší úspech?
Že sme ešte stále tu, napriek mnohým prekážkam, zomkli sme sa a pokračujeme v rodinnom podnikaní na Slovensku. Keď mi moji rovesníci povedia: niečo si dokázal, neutiekol si od problémov, ty sa naozaj nemáš začo hanbiť.
Stále sa učíme
Pre Geoxe sme ručne šili mokasíny. Neustále sa vymýšľajú nové postupy, učíme sa nové veci, napr. 2 roky bola sezóna balerín s nariasenou gumičkou.
Aké je to podnikať s rodinou?
Dobrý kamarát mi povedal, že podnikanie je krásna vec, ale musí ísť o nepárne číslo. Je dobré podnikať s rodinou, ale rozhodnutia by mal dávať len jeden člen rodiny. S rozhodnutiami totiž úzko súvisí aj zodpovednosť. Dôležité je tiež určiť si jasné hranice kto je za čo je zodpovedný. V našom prípade to bola najbližšia rodina – otec, mama, brat a sestry. Otec mal kontakty, viedol obchodné rokovania a veľa komunikoval so zamestnancami, sestra bola ekonómka, druhá sestra pomáhala s tlmočením počas obchodných rokovaní, brat dozeral na údržbu. Ja som sa pri otcovi priúčal, chodil som s ním na rokovania a postupne som prevzal vedenie firmy.
Čo pre vás znamená pojem rodinný záujem v rodinnom podnikaní?
Rodinný záujem je to, že podniku vdýchnete dušu a dáte mu svoje meno. Túžite dávať ľuďom životné istoty a všetko tomu podriadite. V budúcnosti sa nechceme hanbiť za niečo, čo sme urobili a chceme zachovať tradície, ktoré položil môj otec, pokiaľ to len bude možné.
Aké hodnoty vo vašej spoločnosti presadzujete? Ako sa staráte o svojich zamestnancov?
V prvom rade neznášam klamstvo. Vo vzťahu, či už ide o súkromný alebo pracovný, je nevyhnutná dôvera. Vnímam, že sa z ľudí vytráca prirodzená vlastnosť – hovoriť o tom, čo ich trápi, úprimne, na rovinu. Preto dbám na to, aby sa všetkých našich 67 zamestnancov u nás v Komase cítilo dobre. Raz za dva týždne organizujeme desaťminútovky, tzv. porady so všetkými zamestnancami. Hovoríme s nimi o tom, čo a ako treba vyrobiť a popritom prejdeme aj nápady, ktoré pomáhajú zlepšovať ich pracovné podmienky. Nedávno sme napr. kompletne zrekonštruovali sociálne zariadenia, dokúpili novú mikrovlnku do kuchynky, každý pol rok im dávame nové pracovné tričká a organizujeme pre nich spoločné podujatia.
Keby som mal byť vašim zamestnancom, čo by mi rozhodne nemalo chýbať? Aký by som mal byť?
Okrem odborných predpokladov si vážim najmä dôveru a dodržiavanie dohodnutých pravidiel. Druhé šance napr. pri krádeži nedávam.
Aký najbláznivejší nápad ste pretavili do reality?
Celý život prichádzame s nápadmi, ako robiť našu prácu efektívnejšie. Kedysi sa napr. robilo na tzv. pätipáre. To znamená, že jedna veľkosť bola zgumičkovaná po 5 párov. Zrátali sme, že čas, potrebný na rozgumičkovanie, zbalenie a kontrolu pätipáru je 5 sekúnd. Keď sa to celé znásobilo, celkovo nás to oberalo o drahocenné minúty, ktoré sme mohli využiť inak. Inšpiroval som sa nápadom zo zahraničia, pridal do neho vylepšenia a zaviedli sme regálový systém. Na vozík s táckami sa odvtedy naukladajú dielce, ktoré už nikto negumičkuje. Okrem času sme ušetrili aj priestor, keďže na 1 vozík sa zmestí až 144 párov, ktoré sme v minulosti museli pracne ukladať do 24 prepraviek. Trvalo približne štyri mesiace, kým si ľudia na to zvykli a dnes si nevedia bez regálov predstaviť pracovný deň.
Spomínali ste viackrát číslo 144. Čím je 144 symbolická?
Keď sme spolupracovali s Geoxom, robili sme na 200 párové plány. Systém s číslom 144 sme zdedili pri spolupráci s Gaborom. V žargóne sa o ňom hovorí ako o chaos systéme. Najlepšie vám to vysvetlím na príklade. Zákazník A si objedná 100 párov. Zákazník B si určí 200 párov. Teoreticky môžeme hovoriť o 2 plánoch po 144. Zvyšné páry sa pridajú do ďalšieho plánu. Všetky materiály sú naporcované na 144 párov. Podstatou chaos systému je to, že si napr. zákazník objedná 20 modelov, Gabor to zloží do vyhradeného regálu a týchto 20 modelov do neho postupne deň za dňom pribúda. Keď je stojan plný, tovar sa naraz expeduje.
Aké technológie vám uľahčujú vaše podnikanie?
Pri modernizácii strojov treba ísť s dobou. Aj keď je to finančne náročné, nedá sa tomu vyhnúť. Výhodou však je, že sme do oblasti galantérnej obuvi prenikli už v minulosti a nenechali sa zlákať vidinou rýchleho zbohatnutia na pracovnej obuvi. Dnes už by vstupné náklady vystúpili na 200 000 eur a pri dnešných cenách by sa asi nikdy investorom nevrátili.
Ako sa počas rokov vo vašej brandži zmenil prístup váš a vašich zákazníkov?
Ja som sa nezmenil, aspoň dúfam. Prístup zákazníkov je individuálny – každý z nich má špecifické požiadavky. Možno jedinú vec, ktorú vnímam, je potreba byť viac opatrný.
Z vášho pútavého rozprávania cítim, že je to aj vďaka tomu, že ste zostali rodinným podnikom a to, čo vás ťahá dopredu, je vaše meno.
Naše meno je jedna z vecí, ktoré som spomenul, ale ja to ešte doplním o jeden dôležitý dôvod. V 90-tych rokoch vznikali rôzne spoločnosti s viacerými majiteľmi, ktorí mali rozdielny pohľad na biznis. Dôsledkom ich sporov boli búrlivé odchody spolumajiteľov, neférové vyplatenia, ktoré sa často končili súdnymi spormi. Máloktorá spoločnosť do 250 zamestnancov, ktorá mala viac ako jedného majiteľa, prežila. V obuvníctve určite.
Čo sa krízou vo vašej brandži zmenilo?
Kríza v obuvníctve nenastala v roku 2010, ale oveľa skôr, v roku 2002, keď začali odchádzať z nášho trhu západní investori a presúvať výrobu pracovnej obuvi do krajín s lacnejšou pracovnou silou.
Ako by ste popísali súčasné podnikateľské prostredie?
Podnikateľské prostredie je veľmi ťažké. Myslím si, že kto začína podnikať a nemá jasnú koncepciu aj plán, nemal by sa do neho púšťať. Ak vám 7 z 10 ľudí povie, že vaša myšlienka nie je dobrá, zamyslite sa nad tým.
Akú radu by ste chceli dostať na začiatku vášho podnikania?
Netreba ísť do podnikania s tým, že chcete zbohatnúť, mať drahé auto, dom, ale snažiť sa byť fér, rešpektovať druhých a ostať stále človekom.
Kedy je ten správny čas, podľa vás na začatie podnikania?
Vtedy, keď to bude cítiť.
Ako hodnotíte tento rok vo vašom podnikaní? Máte výrobný rok, tak, prosím, zhodnoťte ten.
Keď zhodnotím starú sezónu, ktorú teraz končíme, tak si myslím, že nebol zlý, ale mali sme aj lepšie roky.
Poraďte nám vaše tipy, ako ukočírovať biznisové a rodinné vzťahy.
Komunikácia, vnímavosť, byť naladený na jednu strunu.
S akými problémami sa ako rodinný podnik stretávate?
Občas s pochopením zamestnancov. Dnes máme termínové objednávky a keď zákazník povie, že výrobok potrebuje do určitého dňa, nesmieme meškať s jeho dodaním, lebo hrozí, že ďalšia objednávka už nepríde. Ale ja rozumiem aj našim ľuďom. Majú svoje rodiny, záväzky, kompromis sa niekedy hľadá veľmi ťažko.
Čo by podľa vás pomohlo rodinným podnikom na Slovensku?
Určite by nás potešila podpora štátu. Keby okrem krátkodobých riešení prišiel aj s niečím koncepčnejším. Štát poskytol ženám vzdelanie na obuvníckych učilištiach. Prešlo 25 rokov a dnes im hovorí, choďte sa rekvalifikovať, už vás nepotrebujeme. Obuvnícky priemysel je pre štát nezaujímavý, myslí len na zdvíhanie minimálnej mzdy. Obávam sa trochu, čo bude o 5-6 rokov, keď budeme nútení ísť do straty. Pomohlo by nám, keby zamestnancovi zostala mzda a znížili by sa odvody pre ľahký priemysel.
Inovácie sú dnes nevyhnutnosťou. Čo nové pripravujete? Odkiaľ čerpáte nápady?
Cestujem po svete, veľa sa pýtam, mám otvorené oči. Uvidíme však, ako sa bude ďalej vyvíjať Európa a cena práce. V porovnaní s rokom 2000 stúpla minimálna mzda 100%, ale ceny našich výrobkov stúpli len minimálne. Vykryli sme to skvalitnením strojového zariadenia, ale uvidíme, ako sa to vyvinie. Investície budeme aj naďalej smerovať do inovácie technológií, keďže je stále čo zlepšovať.
Čo vám napadne pri slovách budovanie, vnímanie a propagácia značky?
Budovanie značky pre nás predstavuje rozširovanie výroby, zväčšovanie kapacít. Vnímanie značky vidím cez našich zamestnancov a ich pocity z nových inovatívnych riešení, ktoré im uľahčujú prácu. Húfnu klasickú reklamu nepotrebujeme, keďže dodávame polotovar, pôsobíme v B2B sektore a naši zákazníci nás poznajú. Je to najmä o osobných stretnutiach, referenciách a tradícii. Naša značka je naše meno. Roky driny sa nedajú len tak zahodiť, premenovať firmu a povedať si, kašlem na moje meno a idem pracovať inam.
Pripravujete vašu rodinu na odovzdanie firmy?
Momentálne nie. Ak budú mať moje deti o ňu záujem, začnem o tom intenzívnejšie premýšľať. Dôležité pre mňa bude, aby uvažovali o jej budúcnosti podobne ako ja. Vtedy si poviem, nastal ten správny čas. Nikdy ich však nebudem nútiť, aby tu pracovali. Pretože, keď niekoho nútite robiť nasilu, tak ste katom. Ja som sa rozhodol pre prácu v rodinnom podniku s presvedčením a s láskou a spomínam na začiatky s nostalgiou.
Myslíte, že sa dá určiť moment, kedy je ten správny čas odísť?
Zalovím do histórie nebohého otca. Po prevrate v roku 1989 boli všetci komunisti „zlí“. Otec chcel veľmi zachrániť kožiareň, ktorú dlhé roky viedol. Záležalo mu na 700 zamestnancoch, ktorí tam pracovali. Všetko však išlo dolu vodu a on sám z nej odišiel v rolu 1992, s úctou. Ak by práce zubami nechtami umelo držal, v roku 2000 by tak či tak firma skrachovala. Dnes si ešte dokážem povedať, že robím maximum a firma Komas je úspešná. Ak budem vidieť, že to nikam nevedie, nepôjdem do červených čísel a odstúpim.
Aká časť vašich tržieb je zo Slovenska?
80% je zo Slovenska, ale je to len vďaka zahraničnému partnerovi a zvyšok tvorí Česko (momentálne Baťa).
Akým produktom alebo službám vy osobne neodoláte?
Keď niekto ponúkne nejaký inovatívny stroj, ktorý ma naozaj presvedčí o tom, že je úžasný, tak do toho pôjdem.
Čo vám dobíja energiu vo voľnom čase?
Rodina a rekreačné jazdenie na koni v prírode. Do 21 rokov som aktívne jazdil, pretekal, potom som sa oženil a bývalá manželka s tým nesúhlasila, tak som to postupne zavesil na klinec. Do určitej miery si to neustále vyčítam, pretože to bolo pre mňa obrovská obeta. V 35 rokoch som začal opäť aktívne jazdiť, milujem kone a som veľmi šťastný, že tento šport baví aj moju dcérku.
Zväzuje vám strach v biznise ruky?
Nie.
Neľutovali ste niekedy vaše rozhodnutie ísť podnikať s rodinou?
Nie, nikdy. Aj keď sme prešli rôznymi peripetiami, neľutujem to, pretože sme zachovali dobré meno rodinnej firmy Komas. Bývame tu a ľudia majú prácu. Dúfam, že sa na nás otec pozerá z neba a je rád, že sa držíme aj naďalej.
Ste spokojný?
Som spokojný s tým čo sme dokázali, ale treba ísť ďalej, takže zdravá dávka nespokojnosti je pre život potrebná.
A ešte nejaký osobný odkaz pre našich čitateľov…
Nepodnikajte len pre peniaze, lebo to bude začiatok konca. Podnikanie je beh na dlhé trate. Buďte realisti, snažte sa používať gazdovský sedliacky rozum. Nesnažte sa na niekoho robiť dojem drahými vecami. Ak máte naozaj dobrú myšlienku, podeľte sa o ňu so svojimi kamarátmi alebo rodinou a ak vám 7 z 10 povie, že to vyzerá ako fajn nápad, choďte do toho.
