Na začiatku bola túžba obnoviť remeslo modrotlače na Slovensku. Peter Trnka si sám osvojil tradičné postupy výroby modrotlače, ktoré poznal ešte jeho prapradedo, Jozef Trnka. Vo svojej dielni v Ivanke pri Dunaji experimentuje s technologickými postupmi, objavuje nové vzory a vyrába látky s unikátnou indigovou farbou.
Prvý cechový záznam o modrotlači je z roku 1617. Po takmer 400 rokoch nepretržitej výroby modrotlače na Slovensku sa jej výroba v roku 2010 zastavila. Teraz sa to pomaly rozbieha. Výrobcovia sú dvaja. Poďme sa spolu s Petrom Trnkom vrátiť do histórie a odkryť viac z rodinného príbehu modrotlače.
Počiatky modrotlače v Záriečí
Príbeh modrotlače sa v našej rodine začal písať v obci Záriečie pri Púchove, kde vznikla v roku 1825 modrotlačová dielňa – predchodkyňa púchovskej dielne. Po smrti majiteľa ju prevzal majster Jozef Bednárik. Môj prapradedko Jozef sa u neho vyučil remeslu. Ako každý modrotlačiar, aj on išiel na 3 roky do Nemecka na vandrovku, kde sa zdokonaľoval v špecifickom know-how. Keďže bol Jozef Bednárik bezdetný, odkázal v závete dielňu svojmu učňovi, Jozefovi Trnkovi.
Jozef Trnka, Záriečie, 1898 (prapradedo)
100 rokov modrotlače v Púchove
Výstavba železnice bola jedným z dôvodov, prečo môj prapradedo dielňu v roku 1898 presťahoval do Púchova. Výroba modrotlače vyžaduje veľké množstvo vody. Garbiarsky dom s veľkými betónovými nádržami stál hneď pri Váhu. Stačilo ho len prerobiť na potreby remeselnej modrotlačiarenskej dielne.
Alojz Trnka, Púchov, 1955 (pradedo)
Výroba modrotlače v Púchove sa tradovala z generácie na generáciu. Po Jozefovi ju prevzal môj pradedo Alojz a po ňom aj môj dedo Stanislav. Dedko robil najmä pre ÚĽUV a v 70-tych rokoch minulého storočia stál pred náročnou úlohou. Originálna modrotlač púšťa farbu na kožu, preto musel nájsť spôsob, ako ju zmodernizovať. Vymyslel iný typ farbenia, syntetickou farbou a tomu musel prispôsobiť celú výrobu. Upravil pap (zmes maliarskej hlinky a arabskej gumy, ktorou sa potláča), farbu a spôsob žehlenia. Už nevyrábal 30 metrové kupóny (množstvo látky na ráfe, ktorý sa ponára do farby), ako sa dovtedy zvyklo. Proces zmechanizoval, a tak mohol tri dni strojovo potláčať 1500 metrov látky, a potom v druhej etape celý objem zafarbiť.
Stanislav Trnka, Púchov, 1955 (dedo)
Môj otec sa modrotlači venoval len okrajovo. Fascinovala ho len z pohľadu grafiky (šablóny). Smrťou môjho dedka sa tak výroba modrotlače na Slovensku na pár rokov zastavila. Mal som 18 rokov, práve som zmaturoval a vnímal som, že by som to mal po ňom prevziať. Ešte kým žil, plánoval som, že po mojej maturite prídem na prázdniny do Púchova a všetko potrebné sa naučím. Toho som sa už bohužiaľ nedožil.
Komplikované remeslo
Trvalo skoro 5 rokov, kým som sa experimentovaním naučil modrotlač vyrábať. Formy a farbu (indigo) som mal našťastie zarobenú. Hlavným problémom bolo vyrobenie papu. Základom bola teória z kníh, prax je však v mnohom iná. Experimentujem neustále. Ak nejaké suroviny nemám, improvizujem.
„Modrotlač vyrábam už 5 rokov, stále ma však niečo prekvapí, neustále sa ešte učím.“
Našiel som si dobrého dodávateľa látok. Najvhodnejšia je bavlna a zároveň aj najžiadanejšia, vhodný je aj ľan, keďže je dostatočne hrubý pre aplikáciu vzorov. Ľudia však majú najčastejšie záujem o bavlnu, keďže má mäkkosť, na ktorú sú zvyknutí. Vybaľuje bal látky a ukazuje nám formy a indigo. Existujú aj napodobneniny modrotlače, ktoré sa predávajú za tretinu sumy. Nie sú dovoz z Číny, ale vyrábajú ich v Maďarsku a Ružomberku, myslím.
Čaro modrotlačiarskych foriem
Základom pre modrotlačiarov je kniha „Ľudová modrotlač na Slovensku“ od Jozefa Vydru. Aby som sa odlíšil, pátram po iných knihách v múzeách a zahraničí. Formy zdedené po dedkovi majú viac ako 100 rokov. Aby som nebol odkázaný iba na ornamenty, ktoré mám k dispozícii, začal som si v roku 2014 vyrábať vlastné modrotlačové formy. Tým sa snažím obnoviť ďalšiu zaniknutú oblasť, ktorá s modrotlačou neoddeliteľne súvisela a v minulosti bola samostatným remeslom. Pri výrobe foriem sa snažím kopírovať pôvodné slovenské ornamenty, respektíve vyrábať repliky foriem ležiacich v depozitároch múzeí. Tie sú už spravidla nepoužiteľné. Takýmto spôsobom je možné znova využívať vzácne ľudové ornamenty, požehnané stáročiami a prinavracať ich do každodenného života aj v súčasnosti. Tradičné vzory, práca s ručnými formami a dodržiavanie technologických postupov robia moju modrotlač stopercentne autentickou, čo považujem za hlavnú výsadu mojej výroby.
Túto som napr. našiel v Liptovskom Hrádku. Bola rozpadnutá na viacero častí, tak som ju nanovo vyrezal. Ďalšiu som našiel v Martinskom múzeu. Daroval ju tam môj pradedo, keďže jej ornament nebol v jeho doline obľúbený. Obnovil som ju zo sentimentálnych dôvodov.
Unikátnosť nemá svoje meno
Formy nemajú názvy, označujú sa podľa lokalít, z ktorých pochádzajú. Najčastejšími prvkami sú stromy, rastlinné ornamenty, kvety. Pre južné Slovensko sú typické zvončeky, tulipány a štylizované kvety. Západné a východné Slovensko je charakteristické jemnými ornamentami. Čím bližšie ste k Tatrám, tým sú ornamenty viac plošnejšie a kvetinovejšie. Liptov symbolizujú figurálne kompozície plné rastlín a geometrických tvarov. Rajec je typický vtáčími motívmi. Každá oblasť mala v minulosti svoje charakteristické prvky.
Môj spôsob zachovania modrotlače
V rokoch 2010 – 2013 som len experimentoval v Púchove. V roku 2013 som dielňu presťahoval do Ivanky pri Dunaji a začal vyrobenú látku predávať. Neustále sa zdokonaľujem. Používam nové ornamenty, vytváram nové formy. Komunikujem osobne, mailom cez Facebook, mám aj stálych zákazníkov, ktorí vyrobenú látku ďalej spracovávajú a predávajú. Posúvam sa postupne od výroby surovej metráže k polotovarom. Našiel som partnerov, ktorí vyrobia to, o čo je aktuálne záujem. Popri tom študujem priemyselný dizajn na Fakulte architektúry STU v Bratislave.
Modrotlač registrovaná ako značka?
Nie, vnímam ju ako remeslo, ktorého najväčší rozmach bol v 19. storočí. V tej dobe existovalo asi 200 dielní. Kto sa ho naučil a dostal sa do cechu, mohol vyrábať. Modrotlač je mojou záľubou. Som rád, že sa mi podarilo zachovať rodinné remeslo. Nemám ambície zastrešiť jej výrobu na celom Slovensku. O čo sa budem možno usilovať v budúcnosti, je práve zachovanie originálnych historických výrobných postupov, aj keby to malo byť na úkor produkcie.
„V roku 2010, keď som zmaturoval, nevedel som o modrotlači takmer nič, iba, že je modro-biela. Mal som veľkú túžbu naučiť sa ju vyrábať a tá sa mi splnila.“
Peter Trnka