Rodinné vinárstvo TOKAJ MACIK WINERY s.r.o. oslávilo v roku 2015 20-te výročie založenia svojej firmy. Korene vinárstva rodiny Macikovcov však siahajú až na začiatok 20-tého storočia. Ponorte sa s nami do nevšedného príbehu ich rodinného podnikania, o ktorom sme sa porozprávali s Jarom Macikom ml.
Otec Jara Macika ml. pochádza z vinárskej rodiny z Choňkoviec. Je už treťou generáciou vinárov v rodine Macikových. Praprastarý otec Jara Macika ml. začal s výrobou vína už na začiatku 20-tého storočia. Remeslo sa dedilo z generácie na generáciu. Otec Jara Macika ml. podedil všetky zvyky a skúsenosti spojené s prácou vo vinohrade a v pivnici s vínom. Doba, ktorá nepriala rozvoju podnikania, ho nasmerovala k štúdiu vysokej školy strojníckej. Osud mu do cesty vložil jeho ženu, neskoršiu absolventku odboru enológia (kvasná chémia) na Chemicko-technologickej fakulte Vysokej školy technickej v Bratislave. Po štúdiu dostali „umiestnenku“ vo Vinárskych závodoch sídliacich v Slovenskom Novom Meste.
Od hobby k podnikaniu
Otec pracoval najskôr ako hlavný mechanizátor, mal na starosti stroje, mechanizáciu, neskôr vinohradníctvo. Mama dostala za úlohu vybudovať laboratórium, mala na starosti kontrolu kvality a technologické procesy výroby vína. Otec sa ako 30-ročný prepracoval na námestníka a o 5 rokov neskôr na riaditeľa štátneho podniku. Doba nepriala, aby mohli obaja spolu pracovať, tak mama neskôr zo svojej pozície odstúpila a po istom čase sa zamestnala ako výrobná riaditeľka štátnom podniku Víno Košice. Starala sa o výrobný program vinárskych prevádzok v regióne od Kráľovského Chlmca až po Moldavu nad Bodvou (Košice, Michalovce, Sobrance…). Keďže milovala prácu s vínom, rozhodla sa pre kúpu pivnice v Malej Tŕni, ktorá mala slúžiť na relax a zároveň ako hobby. Po roku sa voľno-časová aktivita pretransformovala do podnikania, a tak si v roku 1995 založila živnosť na výrobu a predaj vína. V tej dobe som po prvom ročníku na gymnáziu začal študovať na strednej škole v USA a sestra bola žiačkou základnej školy. Od začiatku rodinného podnikania som mame pomáhal.
Začiatok tokajskej pivnice
Počiatky nášho rodinného vinárstva sme položili tu, v našej tokajskej pivnici v Malej Tŕni. Aby sme mohli vyrábať víno, nevyhnutne sme potrebovali dostatok kvalitného hrozna. Na začiatku sme ho vykupovali z tokajskej oblasti a uvedomovali si potrebu vlastných vinohradov. Každá jedna zarobená koruna išla do kúpy pôdy. Začali sme s pár ármi a dnes už máme okolo 100 hektárov. V tomto období mama otvorila Tokajskú vináreň v Trebišove a reštauráciu s kvalitným vínom. Do roku 2005 vybudovala sieť vlastných predajní po celom Slovensku (v Trebišove, Michalovciach, Košiciach, Prešove, Žiline, Banskej Bystrici a ďalších mestách).
Manželka Erika – súčasť rodinného biznisu
V roku 1997 som prvýkrát ukázal naživo budúce vinárstvo manželke Erike. Povedal som jej, že v tomto starom rozbitom dome raz budeme spolu bývať a neskôr tam vybudujeme vinárstvo. Nechcela tomu veriť. Vstúpila nízkymi dverami do polorozpadnutého domu a vnútri neboli ani len podlahy. Našim dočasným domovom sa stala drevená chatka vo vinohrade. Veľmi nám pomohli moji starí rodičia, ktorí nám pripravili naše hniezdočko lásky. Žena sa roboty nebála a každý priložil ruku k dielu. Dnes už je to 18 rokov, čo je súčasťou našej rodiny.
Dovolenka? Také slovo sme pri začiatkoch podnikania nepoznali
Ako deti sme na dovolenky nechodili, veď ani rodičia nie, keď tak na prázdniny k babke alebo jednodenný výlet . To, čo sa od začiatku zarobilo, sa aj investovalo do firmy. Vnímal som, že iné deti dovolenkujú a my nie. Spomínam si na moju prvú dovolenku v roku 1987, keď som bol prvýkrát pri mori v Rumunsku a v roku 2000 sme šli k moru aj s mojimi svokrovcami. Človek však vydrží všeličo, ak za tým vidí zmysel. A tak aj teraz, ak dovolenkujeme, tak je to cesta za vínom.
Výrobná hala – splnený sen
V roku 1999 som získal titul bakalára na City University v Trenčíne. V tomto roku sme začali budovať výrobnú halu. Išlo to postupne, napr. sme predali škodovku, z toho zaplatili základy, zo stavebného sporenia konštrukciu a strechu a dedko so strýkom prerobili starý dom na vinotéku. Aj z nedokončenej haly sme sa veľmi tešili. Získali sme vlastný priestor na spracovanie hrozna a výrobu vína. Hrozno sme predtým spracovávali len v prenajatých priestoroch v Kráľovskom Chlmci. Celý proces bol veľmi komplikovaný, keďže sme nemali úplný dosah na vlastné víno. Veľa sme museli cestovať (35-40 km) a prevážať hrozno.
Štúdium v USA alebo práca v rodinnom vinárstve?
O rok neskôr promovala aj moja manželka a nastúpili sme na druhý stupeň (MBA). Zvládnuť chod firmy, zarobiť si na živobytie a ešte aj na drahú zahraničnú školu bolo náročné. Keďže som pre nízky vek nemohol brigádovať v USA, celé leto som pomáhal doma, vo vinohrade. Pracoval som aj navyše, aby sme mali aj na školu, aj na budovanie vinárstva. S manželkou sme uvažovali aj o vycestovaní do USA. V tej dobe už bol súčasťou rodinného podniku aj môj otec. Pamätám si ako dnes, 9.9.2001 nám zamietli víza do USA a o dva dni na to spadli dvojičky. Povedali sme si, že to bol prst, ktorý nám ukázal cestu späť k našej rodinnej firme a podnikaniu na Slovensku.
Vyrobiť víno, to je umenie a hlavne tvrdá drina
S manželkou sme uvažovali, že budeme študovať, rodičia budú víno produkovať a my ho budeme predávať a distribuovať. Plánovali sme na západnom Slovensku rozbehnúť vlastnú firmu a vybudovať sieť vinoték. Vtedy mi otec povedal v nedeľu pri polievke, že „keď si taký frajer, tak si to poď oddrieť, vyrobiť, vyprodukovať a potom to predaj.“ A ja som si naivný myslel, že predať je najhoršie a vyrobiť je nič. Vrátili sme sa domov a začali sme s manželkou robiť spolu s rodičmi ďalej, v našom malom rodinnom podniku.
Dobrý manažment je základ úspechu
Poľnohospodárstvo je riskantný biznis, lebo všetko závisí od počasia. Úspech či neúspech záleží od jeho manažmentu. Keď je dobrý, dá sa zachrániť úroda, pokiaľ nepríde veľká prírodná katastrofa. Na to treba myslieť a byť vždy dobre pripravený (vybudovať si dostatočné zásoby). Dnes sa mi to po 20 rokoch fungovania hovorí ľahšie, ale predtým človek nemal žiadne zásoby ani vo víne a ani finančné. K tým druhým sme sa nedopracovali doteraz. Dnes už však vieme, že musíme mať zásobu vína na sklade, aby sme v prípade potreby prežili 1-2 zlé roky po sebe. Vybudovanie rezervy trvá roky. Tokaj je chvalabohu produkt, ktorý má v technológií aj nekonečné dozrievanie, a tak môže byť ako sa hovorí aj skladom.
Rozdelenie úloh v rodine
Mama sa od začiatku až dodnes, ako my hovoríme, stará o papiere. Na začiatku nášho rodinného podnikania, kým som to po nej neprevzal, bola aj hlavným vinárom. O hospodárenie vo vinohradoch sa stará otec. Zodpovedá za ľudí vo vinici, pestovanie a ošetrenie hrozna. So mnou konzultuje len aké vína budeme v najbližšom období vyrábať. Manželka má na starosti diverzifikáciu a to penzión, degustácie vína, reštauráciu a prípravu akcií vo firme. Na pozíciu hlavného vinára som sa musel prepracovať. Trvalo mi to síce dlhšie, keďže som vyštudoval manažment, riadenie podnikov a vinárstvo som „vyštudoval“ doma pri mojej mame. Mama ma upozornila, že je potrebné naštudovať si chémiu a mikrobiológiu, lebo inak to nepochopím. Trpezlivo mi vysvetľovala, ktoré kvasinky a baktérie sú dobré, ako prebiehajú kvasné procesy, ako spoznám choré víno… a mala pravdu, veľmi som tomu bez teoretického základu nechápal. Uznal som, že je to naozaj nutné, zobral som do ruky knihu a poctivo si túto oblasť naštudoval. Aby sme biznis rýchlejšie a bez vedľajších nákladov rozbehli, s oboma rodičmi sme rozvážali víno. Ja som urobil ročne vyše 100 000 km, otec tiež okolo 100 000 a mama menej, okolo 70 000 km.
Kurzy a školenia – doma i v zahraničí
Až potom, ako som doma „pričuchol“ k výrobe vína, som išiel študovať na Slovenskú vinársku akadémiu a na rôzne odborné kurzy do Rakúska, Nemecka, Dánska, Francúzska a Talianska. Absolvoval som predĺžené stáže, v trvaní 2 až 4 týždňoch. Prax prebiehala priamo u vinárov. V ich viniciach a pivniciach som si vyskúšal celý proces výroby vína. Opakovane som sa k nim vracal a vymieňal si s nimi skúsenosti. V spolupráci so Slovenskou vinárskou akadémiou sme založili nultý ročník stretnutia vinárov, s cieľom vymieňať si skúsenosti a vzdelávať sa. Definovali sme kritériá výučby a neskôr sa začalo vyučovať pod záštitou Európskeho vinárskeho rytierskeho stavu v Pezinku. Bol som jedným z najmladších vinárskych akademikov.
Od pozemku k úrode, od hrozna k fľaši vína
V súčasnosti vo vinohradníckej oblasti Tokaj vlastníme cca 100 hektárov pôdy No víno robíme len zo 40-tich, keďže je tu problém s pozemkovou reformou. Boríme sa s legislatívou, byrokraciou a ešte s mnohými ďalšími polenami, ktoré treba prekročiť a nezakopnúť. Polovicu viníc už máme nových a druhá polovica sú staré vinice. Dopestujeme v nich hrozno, z ktorého vyprodukujeme 150 000 litrov vína. Jednoduchou matematikou by sme sa dostali k 200 000 fľašiam. Neplatí to však. Víno rozdeľujme na víno určené do pivníc, kde ho naplníme do sudov na vyzrievanie. Ďalšie víno ide na fľašovanie, t.j. na predaj ako mladé víno. Korigujeme si výrobu moderných vín (vyrobených reduktívnou technológiou) a výrobu klasických vín (vyrobených oxidatívnou technológiou), známych ako tokaje.
Prvé reduktívne vína
Začínali sme výrobou klasických oxidatívnych vín. Patria medzi ne samorodné vína, suché a sladké, tokajské výberové vína – putňové a špeciality. Teda tie, ktoré poznáte pod menom Tokaj, aj keď Tokaj je aj vinohradnícka oblasť. Moderný rýchlo meniaci sa životný štýl mení aj chute ľudí a dnes sa preferujú moderné a ľahšie vína. A tak som presvedčil o potrebe tohto druhu vína mojich rodičov a vďaka eurofondom a ďalším zdrojom sme si mohli dovoliť zakúpiť technologické zariadenia, potrebné pre reduktívnu metódu výroby vína. Prvé reduktívne vína sme vyrobili v roku 2005. Známe sú najmä Furmint, Lipovina a Muškát žltý. Sú to ľahké svieže vína pre každodenný pôžitok a pre nás boli vstupom do gastronómie.
Zaznel zvonový štrng pohárov a pán Macík vraví „pauza, otvárame ďalšie víno“.
